DETI MAJÚ VIDIEŤ ODPUSTENIE RODIČOV

            Prednedávnom sa ma dotkol istý príbeh:
            „Jedného dňa sme sa s manželom pohádali. Skončili sme tak, že sme po sebe revali. Odišla som na terasu, sadla som si a s tvárou v dlaniach som plakala. Naša dvojročná dcéra nás pri hádke počula zo svojej izbičky. Prišla ku mne, objala ma a povedala mi: „Mami, ja ťa ľúbim!“ Mala na mne položenú hlavu a stále ma objímala. „Tak veľmi by som chcela, aby si ľúbila aj ocka!“ Povedala som jej: „Ale ja ľúbim ocka, len sme sa trochu nepohodli.“ Vtom sa dcérka usmiala, pustila ma a odchádzala. „Kam ideš?“ pýtam sa. „Idem povedať ockovi, že ho ľúbiš!“
            Častokrát sa nám, rodičom stane, že vystavíme dieťa vzájomnému hnevu. Uistime sa však, či sú pri tom, keď si odpúšťame. Učme ich, ako zvládať nezhody v názoroch a postojoch. Ukazujme im, že i vzájomná nezhoda môže viesť k rozhodnutiu, ktoré situáciu zlepší. Ako aj to, že i ten, ktorý sa mýlil, môže byť prijímaný a milovaný.
           Dvaja ľudia, ktorí sa ľúbia, by si nemali brať svoje trápenie z neodpustenia do druhého dňa. Ako hovorí apoštol Pavol, „slnko by nemalo zapadnúť nad ich hnevom“. Mali by to urobiť nielen pre dobro svojho vzťahu, ale aj pre svoje deti.

„Hľa, prešiel si popri malom dieťati, prešiel si zlostný a so škaredým slovom, s dušou plnou hnevu...Ty si to dieťa možno ani nezbadal, ale ono ťa videlo a tvoj obraz, nepekný a hriešny, možno ostal v jeho bezbrannom srdci. Ty si na to ani nepomyslel, ale možno už tým si zasial doň zlé semeno. A ono možno vyklíči, a to len preto, že si sa neustriehol pred dieťaťom.“

                                                                                                                      F.M. Dostojevskij